Hoci sa odmalička naháňal za loptou po futbalových trávnikoch, najväčší úspech v doterajšej kariére dosiahol v hale.

Podobne ako viacero futbalistov sa začal venovať aj futsalu, predral sa do slovenskej reprezentácie a nedávno viedol Slovensko na mládežníckych olympijských hrách v Argentíne s kapitánskou páskou na ruke.

Matúš Ševčík, 18-ročný futsalista MŠK Žilina a futbalista Tatran Krásno nad Kysucou, nám porozprával o živote a úspechoch športovca, ktorý súperí na dvoch športových bojiskách.

Podobne ako väčšina chalanov, ste odchovaný na futbale. Ako ste sa dostali aj k futsalu?

V čom?

– Futbal sa hrá viac takticky. Mužstvo napríklad bráni a z defenzívy vyráža do brejkov, hráč má oveľa viac času. Vo futsale musia brániť všetci. Niekedy síce sú určené pozície, na ktorých má daný hráč vo futsale v konkrétnom zápase byť, ale v tých sa niekedy ocitnete len na pár sekúnd a naraz musíte v dôsledku vývinu hry plniť úplne iné úlohy. Napríklad vo futbale hrám na poste útočníka. Snažím sa byť vpredu, čakať na dobrú prihrávku a dať gól. Vo futsale musím nielen útočiť, ale aj brániť a plniť si ďalšie rôzne úlohy. Áno, platí to aj vo futbale, ale vo futsale je to výraznejšie.

Futsal je teda rýchlejší?

– Áno, je to tak. Ten povrch, na ktorom sa hrá, je niekedy až enormne rýchly. Lopta sa niekedy ako keby ani negúľa, ale priamo sa kĺže po palubovke. Človek nestíha ani rozmýšľať, príde mu prihrávka a už má pri sebe brániaceho hráča. A takto je to často celý zápas. Vytvoriť niečo naviac, čím prekvapíte a strelíte gól, je naozaj komplikované.

Čo vyhovuje viac vám? Futbal či futsal?

– Doteraz som to nijak zvlášť nerozlišoval, mám rád oba tieto športy. Ale mládežnícka olympiáda ma trošku priklonila k futsalu. Všetko je však otvorené. Uvidím, čo mi pôjde viac v budúcnosti a pre ktorý šport sa nakoniec definitívne rozhodnem.

V októbri ste reprezentovali našu krajinu na mládežníckych olympijských hrách. Ako sa vám v Buenos Aires darilo?

– Do olympijského turnaja zasiahlo desať reprezentácií. Na úvod sme hrali s Irakom, prehrali sme 5:0. Mysleli sme si, že to je najslabší súper v skupine, ale opak bol pravdou. Následne sme pred 6 500 divákmi nastúpili proti domácej Argentíne. Boli sme outsiderom, zápas sme si šli viac-menej len užiť a prehrali sme 4:0. Potom sme si zmerali sily s Panamou. Konečne sa nám podarilo streliť góly, zvíťazili sme 4:1. Pomohlo nám to aj psychicky, viac sa nám darilo v koncovke. V poslednom dueli sme podľahli Egyptu 2:1. Škoda, na konci stretnutia sme hrali bez brankára, bol to už taký vabank. Podľa skóre a zisku bodov sme tak skončili na konečnom siedmom mieste.

Vládne s týmto umiestnením spokojnosť?

– Je to také neutrálne, ani spokojnosť, ani sklamanie. Je to asi reálny obraz toho, na čo sme mali.

Vaše osobné výkony by určite mali skôr hodnotiť tréneri. Napriek tomu, ako ste spokojný s vašou hrou?

– Hralo sa mi celkom dobre. S chalanmi sme zohratí, hráme spolu už dva roky. V Argentíne som neskóroval, občas to nebolo optimálne. Ale v prvom rade hrám vždy za tím a pozerám sa na to z tohto pohľadu. Individuálne výsledky nie sú podstatné.

Do duelov v rámci mládežníckych olympijských hier ste zasiahli s kapitánskou páskou na ruke. Je to pre vás česť, že ste od trénerov dostali takúto dôveru?

– Už len reprezentovať krajinu na tak významnom podujatí je niečo výnimočné. Samozrejme, je to pre mňa česť. Tréneri tak rozhodli, a tak som to vzal ako fakt.

Dostalo sa vám aj ďalšej pocty, keď ste čítali sľub olympionikov. Zvládli ste to?

– Vybrali ma spolu s Jessicou Triebeľovou, niekoľkonásobnou majsterkou Európy v boxe. Jeden z nás dvoch musel sľub aj čítať. Jessica moc nechcela, a tak som sa toho ujal ja. Trošku stresu tam bolo, ale nakoľko to bolo len pred výpravou olympionikov, tak sa to dalo zvládnuť.
Určite ste v minulosti sledovali olympiády v televízii, veď je to najväčšie športové podujatie na svete, ktoré vždy uchváti celý svet nielen otváracím ceremoniálom.

Aká bola atmosféra na mládežníckych hrách?

– Výpravy všetkých krajín bývali spolu v olympijskej dedine. Bola tam výborná atmosféra. A otvárací ceremoniál bol fantastický. Vraj ho v televízii sledovalo 200-tisíc ľudí. Konal sa na najväčšej ulici sveta, takže bola to paráda. Je to úplne niečo iné ako akýkoľvek, aj keď väčší medzinárodný turnaj. Je to zážitok na celý život.

Mládežnícku olympiádu máte za sebou. Túžite aj po tej seniorskej?

– Určite by som sa tam chcel dostať. Ale uvidíme, budeme musieť všetci zamakať, nielen ja. Postúpiť môžeme len a len ako tím.

Pozreli ste si aj nejaké iné športy?

– Mali sme to s chalanmi v pláne. Ale dostali sme sa len na kanoistiku, v ktorej aj Slovensko získalo jediné tri medaily. Mali sme problém s akreditáciou. Všetky športy boli vypredané, nedalo sa tam dostať.

Na klubovej úrovni hrávate futsal za MŠK Žilina. Ako sa vám darí v najvyššej lige?

– V tabuľke sme na siedmom mieste, do polovice sezóny ostáva odohrať už len tri duely. Vzhľadom na to, že v extralige hráme prvú sezónu, je to podľa mňa veľmi slušné. Ja som toho zatiaľ moc neodohral, nakoľko som bol na olympiáde a rôznych turnajoch v drese Slovenska. Ideálne by bolo, aby sme pred play-off skončili do piateho miesta, aby sme vo vyraďovacej časti narazili na prijateľného súpera.

Pod značkou MŠK vnímajú ľudia najmä futbal. Zvykajú si už diváci, ale aj vy hráči na futsal?

– Keď sme hrávali druhú ligu, tak moc ľudí ešte nechodilo. Teraz to neviem posúdiť, nakoľko som odohral len jeden zápas a aj ten vonku. Ale čo počúvam chalanov, chodí veľa ľudí. Z toho súdim, že ľudia postupne začínajú fandiť aj futsalu.

Poďme ešte k futbalu, kde pôsobíte v drese Tatranu Krásno nad Kysucou. Jeseň v TIPOS III. lige Stred sa vám nevydarila. Prečo?

– Podľa mňa je jeden z dôvodov úzky káder. Niekedy sme chodili na zápasy vonku dvanásti, trinásti. A futbal, futsal, akýkoľvek šport nie je len o tom, zbierať body doma. Uspieť treba aj u súperov, inak sa to v tabuľke odzrkadlí.

Futsalu ste mali v poslednej dobe naozaj veľa. Plánujete pokračovať aj vo futbale?

– Určite áno. Ako som už spomenul, čo mi vyjde lepšie, pri tom ostanem. Kým sa to nebude nejako extra prelínať, budem pokračovať v oboch športoch.

A fyzicky to zatiaľ zvládate? Predsa len, odohrať v sobotu futsalový zápas a v nedeľu futbalový je náročné…

– Občas to trošku cítim, ale dá sa to. V určitých aspektoch to môže aj pomáhať.

A čo tréningy? Trénujete viac futbal či futsal?

– V utorky a stredy mávam tréningy aj v škole v Žiline. V tieto dni prídem ráno na tréning, potom prídem zo školy domov. Idem rovno do Krásna nad Kysucou na futbal a odtiaľ idem rovno do Žiliny na ďalší tréning. Niekedy tak mám v jeden deň tri tréningy. To už je naozaj zabijak, ale dá sa to stihnúť.

Aké sú vaše najväčšie športové úspechy?

– Čo sa týka futbalu, tak postup Krásna nad Kysucou do druhej ligy v doraste. Inak z futbalu nič zvláštne, možno nejaké sošky z turnajov za najlepšieho strelca či hráča. Vo futsale spomínaná olympiáda, účasť na turnaji v Slovinsku, cena pre najlepšieho strelca na podujatí v Ostrave. Najbližšie idem v drese reprezentácie zabojovať do Talianska. Takže už len to, že si človek zahrá na medzinárodnej scéne, je veľkým úspechom.

Futbalu sa venuje aj váš brat Tomáš. Fandíte si, alebo ste skôr konkurenciou?

– Väčšinou sa podpichujeme. Keď dá jeden gól a druhý nie, tak si to dáme pocítiť (smiech). Ale inak sa podporujeme, veď to je samozrejmosť.

K futbalu ste sa dostali cez brata?

– Cez otca. Kopával som si s ním, keď som bol malý. Veď otec hrával za Kysucké Nové Mesto, futbalu sa venoval aj dedo. My sme taká futbalová rodina. Otec sa mi dodnes stále venuje. Po každom zápase mi hovorí, kde som urobil chybu. Ale nie je to len o tom. Keď mi vyjde zápas, tak ma aj pochváli. Celkovo chcem poďakovať rodine, že ma podporujú a chodia sa pozrieť priamo na zápasy.

A čo škola? Stíhate si plniť školské povinnosti?

– Chalani, najmä futbalisti hrávajúci za MŠK, majú väčšinou individuálne plány. Ja fungujem v normálnom režime, a tak to je veľmi náročné. Budem si musieť dobrať učivo a nejako sa s tým popasovať.

Aký je váš športový sen?

– Chcel by som raz hrávať niekde v zahraničí za veľký futsalový tím ako Movistar alebo Barcelona. Ale to je ešte veľmi ďaleko.